Národná kultúrna pamiatka Kláštor kartuziánov

  • kláštor je majetkom vo vlastníctve Slovenskej republiky
  • správcom kláštora je štátna organizácia Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, Cesta na Červený most č.6, 814 06 Bratislava (štatutárny zástupca - PhDr. Katarína Kosová, generálna riaditeľka)
  • prevádzkovateľom kláštora a Múzea Červený Kláštor je na základe zmluvného vzťahu s Pamiatkovým úradom SR od 1.1.2008 nezisková organizácia CYPRIAN, n.o., NKP Kláštor kartuziánov, Pod lipami č.20, 059 06 Červený Kláštor (štatutárny zástupca - PhDr. Milan Gacík, riaditeľ n.o a múzea, Ing. Daniela Bardúnová, predsedníčka Správnej rady CYPRIAN, n.o.)

 

Múzeum Červený Kláštor

Múzeum Červený Kláštor (ďalej len „múzeum“) zriadil Pamiatkový úrad Slovenskej republiky v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) a § 3 ods. 4 ods. 1 písm. a) Zákona č. 206/2009 Z. z. o múzeách a galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene Zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v zmysle Rozhodnutia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky o zmene zriaďovacej listiny Pamiatkového úradu Slovenskej republiky č. 1859/2010-10/9033 zo dňa 23. júna 2010.
Základným poslaním múzea je na základe prieskumu a vedeckého výskumu zhromažďovať, vedeckými metódami zhodnocovať, ochraňovať, odborne spracovávať, využívať a sprístupňovať zbierkové predmety a dokumentárne a archívne materiály viažuce sa k histórii, pôsobeniu a hmotnému a duchovnému posolstvu Kláštora kartuziánov v obci Červený Kláštor a v sídelnom regióne Horného Spiša - Zamaguria v kontexte histórie, pôsobenia a hmotného a duchovného posolstva rádu kartuziánov a rádu kamaldulov na území Slovenska a Európy a stredovekých kláštorov a mníšskych rádov na území Slovenska. 
Rozhodnutím Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 21. marca 2011 bolo múzeum zaradené do Registra múzeí a galérií Slovenskej republiky pod registračným číslom RM100/2011.
 

Zamagurie

Pre oblasť severozápadného Spiša, ležiacu medzi pohorím Spišská Magura a riekou Dunajec, sa zaužívalo pomenovanie Zamagurie.
Tento kraj je príznačný svojou malebnou krajinou so zachovalou ľudovou architektúrou, úzkymi švíkmi políčok pretkávaných strmými medzami a lesíkmi, ktoré na hrebeňoch prechádzajú do hlbokých lesov a vytvárajú neopakovateľnú atmosféru tohto čarovného kraja.

Osídlenie Zamaguria prebiehalo v 13. - 16. storočí, tzv. šoltýskou kolonizáciou na nemeckom, neskôr aj na valašskom práve. S valašskou kolonizáciou prišli do Zamaguria Rusíni a s kopaničiarskou podhalanskí a pieninskí gorali. Po stáročia ho obývali príslušníci viacerých národov a národností (Slováci, Nemci, Poliaci, Rusíni, Židia), tiež z náboženského hľadiska možno hovoriť o rôznorodosti.

Základným zdrojom obživy miestnych obyvateľov v minulosti, bolo roľníctvo, pastierstvo, drevorubačstvo. Ťažké životné podmienky viedli často k vysťahovalectvu.
Zamagurie je súčasťou územia Prešovského kraja bezprostredne susedí a Malopoľským vojvodstvom v Poľsku. V rámci administratívno - správneho členenia patria samosprávne celky Zamaguria do dvoch okresov - k okresu Kežmarok prináleží mesto Spišská Stará Ves a obce Reľov, Jezersko, Spišské Hanušovce, Malá Franková, Veľká Franková, Osturňa, Zálesie, Matiašovce, Havka, Majere, Lechnica a Červený Kláštor, do okresu Stará Ľubovňa patria Haligovce, Veľká lesná, Veľký Lipník, Lesnica a Stráňany.

Pieniny

Patria do oblasti Východných Beskýd, a nachádzajú sa na rozhraní vonkajších a vnútorných Karpát, kde tvoria tzv. pieninské bradlové pásmo, ktoré obopína celé Karpaty v dĺžke cca 600 km od Malých Karpát až po Marmoš v Rumunsku.

Je to oblasť, ktorú geológovia obdivujú pre zaujímavú geologickú stavbu, botanici a zoológovia zas pre výskyt jedinečných a vzácnych druhov fauny, flóry a ich biotopov. Krajinári tu nachádzajú prekrásne spolužitie človeka s prírodou, ktoré vytvorilo malebnosť a čaro tunajšej krajiny. Nie náhodou práve tento región je kolískou medzinárodnej ochrany prírody v Európe. Územie Pienin bolo vyhlásené za národný park v roku 1967, ale už v roku 1932 prielomová dolina rieky Dunajec s priľahlými lesmi bola vyhlásená za Slovenskú prírodnú rezerváciu v Pieninách. Spolu s poľským Pieninským národným parkom bola súčasťou prvého medzinárodného parku v Európe.

Územie Pienin sa člení na tri časti:
Czorsztynske Pieniny sa nachádzajú v západnej časti Pienin a tiahnu sa od Zelených skaliek až po sedlo Szopka.

Centrálna časť Pienin sa nachádza po obidvoch stranách Dunajca. Z poľskej strany je ich časťou známy masív Troch korún a Sokolice. Na slovenskej strane ich tvorí hrebeň Kláštornej hory, Holice a Haligovských skál.

Malé Pieniny tvorí široký hrebeň štátnej hranice nad obcou Lesnica, ktorý sa tiahne až po sedlo Rozdiel nad obcou Litmanová. Ich dominantou je najvyšší vrchol Pienin Vysoké skalky (1 050 m).
Súčasťou Pieninského národného parku a jeho ochranného pásma sú aj maloplošne chránené územia.

Romuald Hadbavný

V kamaldulskom období vzniklo v kláštore významné literárno-prekladateľské a jazykovedné centrum. Výraznou osobnosťou bol páter Romuald Hadbavný, archivár a duchovný správca konventu.
Je považovaný za spoluautora prvého prekladu Písma svätého do západoslovenského jazyka v roku 1750, s presnou gramatickou a pravopisnou normou.
K jedinečným dielam slovenského písomníctva 18. storočia patria i Slovník latinsko-slovenský stručnou gramatikou z roku 1763 a preklad náboženských piesní Ľudovíta Blosia do slovenčiny. Hadbavného práce patria k skvelým dielam slovenskej literatúry a filológie 18. storočia.

Fráter Cyprián
V lekárstve a prírodných vedách vynikal legendárny fráter Cyprián - vlastným menom Franz Ignatz Jäschke. Narodil sa v rodine krajčíra 28. júla 1724 v Polkoviciach v nemeckom Sliezsku (dnes časť Poľska). Študoval vo Wroclawi. Na svoju dobu bol všestranne vzdelaný muž. Zaoberal sa medicínou, botanikou, farmáciou, alchýmiou, ale aj mechanikou a kozmológiou. Žil vo viacerých kláštoroch a s veľkou pravdepodobnosťou aj v Taliansku, kde získal botanické, floristické a bylinárske vedomosti. Pravdepodobne v súvislosti s pobytom v Taliansku si začal uvádzať za svojim menom prívlastok Italus. Do Červeného kláštora prišiel ako skúsený liečiteľ-lekár, lekárnik a botanik v roku 1756, kde žil až do konca svojho života, do roku 1775.

Kamalduli zriadili na prvom poschodí konventu lekáreň. Jej správcom bol v rokoch 1756-1775 chýrny ránhojič Cyprián - liečil odvarmi z bylín, tinktúrami, čajmi, vedel výborne naprávať zlomeniny a púšťať žilou. Jeho zásluhou sa kláštorná lekáreň stala známou v širokom okolí. Dodnes sa o nej hovorí, že patrila k najstarším v strednej Európe (i keď za najstaršiu sa vo všeobecnosti považuje v Bratislave LEKÁREŇ U ČERVENÉHO RAKA pod Michalskou bránou - (dnes farmaceutické múzeum).

Motto frátra Cypriána:
Rastlina ni korenie nič nezmôže
ak Boha nevzývaš zo srdca.
Kde boh prírode nepomôže,
tam je zbytočná každá práca.

Cypriánovým celoživotným dielom je Herbár z roku 1766. Je to vzácne dielo - rarita. Kniha je viazaná v tmavej koži s rozmermi 39 x23x10 cm. Začína sa dvoma stranami textu - úvahy a sentencie frátra Cypriána, jeho názory na vtedajšiu lekársku vedu. Ďalšiu stranu napísal neznámy ctiteľ, vo veršoch vychvaľuje všestranný talent a schopnosti frátra Cypriána ako pobožného učenca, lekára ... výrobcu svietidiel a zrkadiel - znalca tisícich remesiel. Na tretej strane je nakreslené veľké zrkadlo v rokokovom ráme, čo podľa jednej verzie odzrkadľuje obraz schopností Cypriána

Prvá časť Herbára má 97 strán s rastlinami. Celkovo herbár obsahuje 283 exemplárov. Pri každej z nich je uvedený názov po latinsky, nemecky, grécky poľsky a slovensky.
V druhej časti Cyprián zaznamenal svoje poznatky o chorobách a svoje postupy pri ich prekonávaní.

Legenda o frátrovi Cypriánovi

Keďže v tajomstvách zeme sa už vyznal, lákal ho vesmír. Pri zbieraní liečivých bylín, v prekrásnej pieninskej prírode, pozoroval orla a veľmi mu závidel ako sa vznáša do výšin. Rozhodol sa skonštruovať lietajúci stroj, na ktorom by mohol vyletieť vyššie ako operenci, aby tak spoznal záhady nedostupné ostatným smrteľníkom. Po zostrojení klzáka vzlietol z Troch korún a na čarovných krídlach, poháňaný láskou ku švárnej pastierke letel tak vysoko, že anjel zazrel jeho zrkadlový obraz až na dne plesa Morskie oko v poľských Tatrách a zrazil ho bleskom na zem. Na tomto mieste vyrástla skala-veža a tá sa dodnes nazýva Mních.